Simply Vegan

Tento rozhovor vznikol na základe myšlienky priniesť skutočné príbehy ľudí, ktorí žijú svoje sny. Ako sa k tomu dostali, akú cestu si prešli.

Inšpirovali ma dve dievčatá, Sonka a Peťka, ktoré sa dostali do povedomia verejnosti svojou kulinárskou vegánskou kuchyňou a prístupom k životu. Hlavne to bola Sonkina veta na fb:

“Je skvelé, žiť život, ktorý ste si vysnívali a mať najlepšiu kamošku, v ktorej máte oporu. S pokorou, úsmevom a láskou k živým tvorom, prírode a sebe samej. Bez toho by Simply Vegan nemohlo fungovať a my dakujeme vesmíru, že sme sa stretli a môžeme budovať niečo, za čo nám bije srdce. Budte preto vdační a snívajte. Lebo to, čo si viete predstaviť môže byť realitou. A je to až desivé, keď sa plnia sny.”

A tak som bola zvedavá, čo je za tým, keď človek povie vetu, že žije to, čo si vysníval.

Viac o dievčatách na fb Simply Vegan

Rozhovor s dievčatami zo Simply Vegan: 16. január 2017

A – Alena, S- Sonka, P- Peťka

A: Čo bol prvotný impulz, kde, alebo v čom sú počiatky k žitiu vášho sna?
S: Pekná otázka.
P: Určite sa to začalo vegánstvom, tým, že sme chceli žiť tak, aby smeneubližovali zvieratám.
S: Hej a už potom prišli tie ostatné veci.
P: Všetko sa to tak nejako pridružilo a..
S: Zrazu sme zistili, že žijeme v podstate to, čo nás baví a nejako aj motivujeme ľudí, dá sa to spraviť lepšie, zdravšie a bez utrpenia zvierat. A už bol čas, niečo také si otvoriť, aj keď sme ani nechceli, lebo sme mali pocit, že nás to bude zväzovať, ale narástli nám krídla.
P: Presne, úplný opak sa stal, že nás to oslobodilo.
P: Že čo nás baví, čo chceme robiť a čo nás naplňa.

A: A kedy to asi bolo, to vegánstvo, čo bol podnet?
S: My sme v podstate nezávisle od seba žili, až potom sme sa spoznali.
P: Ja som vegánka nejakých 7 rokov, nejaké video som iba zhliadla a som si povedala, že takto nie, že takto žiť určite nechcem, takúto stopu nechcem zanechávať a tak postupne veci už k tomu prišli.
S: No, ak sme sa spoznali, že aj keď sme vizuálne úplne odlišné, tak niečo spoločné tam bude – vo vnútri. A bolo to.
obe: A sadli sme si.
S: No a sadli sme si, aj keď na prvý pohľad sme sa pozerali, že no, s touto si asi rozumieť nebudem, a potom, potom to nejako prišlo, že sme si doma navarili, potom pre známych a zrazu sa to nejak rozbehlo a chceli sme to posunúť na takú vyššiu úroveň, že zoficiálniť, takže už ostalo iba, aby nám prišiel priestor.
P: Mhm, bolo to úplne také, že prečo si vlastne my niečo neotvoríme, prečo nevaríme niekde pre ľudí a už sme na tom začali pracovať.

A: Čiže nebolo to tak, že ste níečo zachytili, že: “ toto je môj sen”. Vyplynulo to z tých videí, že zvieratá trpia a tam to niekde začalo.
S: My sme práve že úplne antikuchárky.
P: My sme nikdy nevarievali.
S: Nikdy, ja som doma v živote nevarievala, ani nevarím, ale myslím, že keby to bolo klasické jedlo, tak to ani neni to moje, čo by som chcela robiť.
P: Určite, kedže to má pre nás hlbší zmysel.
S: Hej a tak sme si overili, že keby toto máme otvorené iba kvôli biznisu, alebo peniazom, už dávno by to bolo zatvorené, lebo,
P: by nás to nenapľňalo.
S: Hej a keď sú ťažké chvíle, tak si spomeniem na to, prečo to robíme, pre zdravie ľudí, pre svoje zdravie, pre zvieratá, aby sme zmenšili ekologickú stopu na planéte, tak to mi príde, že to je ten hlbší zmysel,a všetci nech robia tú svoju „prácu“ kvôli niečomu takému hlbšiemu.

A: Čo bolo úplne prvé, že ste si uvedomili, že máte sen, ktorý chcete žiť a vás to inšpirovalo ísť za týmto svojim snom? To utrpenie zvierat?
P: To bol určite prvotný impulz.
S: Mne sa v podstate ani o tomto nesnívalo, nikdy, to tak nejak prišlo a pár krát som mala také vízie, že som sa videla niekde pred podnikom, svietilo slnko, ale to nebolo nič také konkrétne.

A: Ale mám aj otázku o víziách.
P: U nás to bolo všetko úplne tak spontánne.
S: A popreplietané tak, že keď to tak spätne teraz pozerám, tak to úplne sadlo ako puzzle, že sme sa museli na také dno určité dostať, aj keď sme to vybavovali, že sme nelietali moc v oblakoch, lebo predsa
P: sa to nedá skĺbiť s úradmi.
S: Proste sa to nedá skĺbiť s tými administratívnymi záležitosťami, až potom sme mohli tak vzlietnuť, pomyslene.

A: Čo bolo to dno? Lebo to sa deje pri podnikaní – objaví sa aj pád, alebo neúspech, aby mohla nastať ďalšia fáza. Takže, čo to bolo u vás?
P: Tak u nás to bolo tak realistické, tie vybavovačky a byrokracia, to nás “dávalo dole”. Necítime sa, ani sme sa necítili komfortne v takomto čosi.
S: Ani teraz, nemáme dojem, že sme nejaké podnikateľky.
P: A nás ani nebavia tie papiere, nič, obidve máme ekonomické školy, ale my to len hádžeme do krabice, vôbec tieto veci neriešime, ani ich nechceme riešiť, ani nás to nezaujíma, ani nebaví, nič.

A: A toto máte živnosť?
S: Sme v združení podnikateľov a..
P: Každá máme živnosť, my si tu hrajkáme a tie papiere si urobíme, to už je nasilu.

A: Je niekto, alebo niečo, čo vám pomohlo počas vývoja ako ste sa k tomuto dostávali ?
S: Takto konkrétne asi nie, ale keď si tak spomeniem, tak sme sa tu stretávali občas s nejakými ľuďmi, už sme mali priestor, tu sme sa mohli stretnúť a čosi aj povedať.
P: Skôr nás to tak vyrysovalo.
S: Hej, ale úplne konkrétne nie, mám pocit, že aj keď si teraz spätne na to tak spomínam, ako keby sa mi to snívalo, čo sa tu všetko dialo, tak nejasne, keď tu teraz sedím, tak kde to vlastne som, lebo úplne ako keby sa mi to snívalo.
P: My sa tu koľkokrát začneme smiať počas varenia, že čo tu my robíme? Tak precitneme,…
S: Lebo aj tie veci, čo tu varíme, tak…
P: Nevaríme vôbec podľa receptov, ani nevieme, čo ideme variť, koľkokrát.
S: To je úplne úplná spontánnosť.
P: A je to tak, že si to tak medzi sebou nadhadzujeme, spolu si píšeme menu, jedna tam pridá to, druhá hento.
P: Potom to zas “hádžeme” do hrnca a niečo z toho vznikne.
A: Super.
P: Doma by sme to ani tak nespravili.
S: Lebo už zase tam začne do toho zasahovať rozum, alebo také to racionálne.
S: A toto nebude dobré, už som to niekde videla. Alebo nevidela a tuto proste úplne bez rozmýšľania, bez toho, že by niečo mohlo byť zlé.
P: Ešte je rozdiel, že keď to varíme pre ľudí, tak to nevaríme podľa vlastných chutí, nevaríme to podľa toho, že: “a ja by som tam dala to”, ale už to varíme tak, že čo nám príde, čo tam máme dať, tak to dáme.
S: Milujeme jednoduché chute, napr. mrkvu aj týždeň by som jedla.

A: A to varíte obidve naraz jedno jedlo, alebo jedna si robí jedno, druhá druhé?
S: Máme to tak podelené.
A: Tak prirodzene, že sa nezrážate za sporákmi..
S: No to vôbec nie, ja si tu, Peťka tam, zrazu z toho vznikne niečo.
P: Spontánne máme tu svoju úlohu, že každá prispeje tam, kde treba.
P: Hlavne sa v tom aj dopĺňame, jedna robí rada to, druhá menej a neviem, či to mohlo lepšie sadnúť – určite nie.
S: Hej, hej.

A: Čo ste museli spraviť, aby ste svoj sen realizovali? Tá byrokracia bola najväčšia prekážka?
S: Bolo to vlastne také trošku paf, že možno kvôli tomuto sme to tak oddialovali a že neoficiálne, a šak dobre je, ale bolo to nepríjemné.
P: Museli sme si prejsť vecami, čo nemáme radi.

A: Mali ste aj nočné sny, alebo vízie, ktoré vás viedli?
S: Koľkokrát si píšeme napríklad, že ja som robila dneska aj nočnú, že mám príplatky, lebo fakt koľkokrát keď máme aj také ťažšie situácie, že napríklad svadbu robíme, alebo máme veľa objednávok, tak aj v noci varím.
P: A dokonca sa nám raz stalo, že sme mali spoločný sen, sme prišli ráno do práce a obidve, sa nám snívalo, len Sonka to videla znútra a ja zvonku, že sme tu mali terasu vonku, každá to videla z iného uhlu, ale v podstate to bolo to isté.
S: Bolo to v tú istú noc.
A: Mňa normálne mrazí, to je krása..
P: To bolo ešte celkom tak v začiatkoch a potom prišli ešte ľudia, že: „ja to tu vidím“- tu by mohla byť terasa.
S: Niekto to tiež vidí tak.

A: Nádhera, takže bolo. Alebo aj nejaké iné indície, že máte niečo robiť?
S: Cítim to tak zvnútra, skôr inštinktívne, lebo keby že do toho zapojím mozog, tak asi tu ani nesedíme.
P: My to tu dokonca tak berieme, že na tom v podstate ani nelipneme, to, čo sme si tu vytvorili, keby že teraz zrazu zmizne, tak ideme zas inam, som šťastná aj tak.
S: Som šťastná, že to máme, ale vieme, že toľko je rôznych vecí, čo sa dajú robiť. Niekto už vidí, že dáme dve zamestnankyne, že to tu rozšírime, prebúrame a to je absolútne mimo náš svet, sa iba pousmejeme na tom, že každý vidí za tým niečo vlastné.
A: Jasné..
P: Keby sú u nás prvotné len tie financie a zarobiť kopec peňazí, tak asi by sme išli touto cestou, že hľadáme zamestnancov, a tak ďalej.
S: Hej, hej.
P: Len vieme už teraz, že by nám to nefungovalo a nechceli by sme to tak.
S: Chceme takú autentičnosť toho, že je to také domácke, a že fakt robí niekto to, čo ho napĺňa a nie nejakú prácu.
A: Má to tu svoju atmosféru.
P: Hlavne nevieme, ako by sme tu učili ľudí, že.: “otvor chladničku a var.”
A: Šak to, že máte slobodu.
P: Hej, je to také naše.

A: Bolo potrebné uskutočniť aj nejaké zmeny v priebehu plnenia vášho sna?
S: No, zmeny nie, kedže sme nevedeli, čo si otvárame, my sme napríklad ešte deň pred otvorením vôbec nevedeli, že čo to vlastne budeme robiť, bolo to také úplne spontánne.
P: Nemali sme ešte vôbec koncept, ujasnený presne, či budeme variť, alebo len sladké robiť, či budeme iba pre kaviarne, alebo iba tu pre ľudí, ale nejak sa to tak tým prvým dňom ako sme spravili otváračku a videli sme, aká je odozva, koľko ľudí sem prišlo, tak sme vedeli, že tu budeme pre ľudí.
S: Sme chceli pre kaviarne iba robiť, bola by to tá jednoduchšia cesta, ale my sa rady stretávame s ľuďmi, tí nás obohacujú, vidíme spätnú väzbu, všetko, takže my sme fakt ako osol ku kope sena k tomu prišli, mám pocit.
S: Takže to je niekedy až také zvláštne.
A: To, čo hovorite, mi príde ako tá dokonalosť, čo sme s ňou začali, dobre to znie, že sa vám to takto vyvíjalo.

A: Ste dve, ako, resp. kde sa stretli vaše cesty?
S: My sme sa stretli už dávno predtým, ako sme sa poznali, na takých spoločných udalostiach.
P: Ale vtedy sme sa nerozprávali, len sme sa zahliadli, to je všetko, vedeli sme, že sme tam boli obidve.
S: ..A až potom.
P: Sme spolupracovali.
S: Ale tiež to tam nebolo také nejaké medzi nami, mám pocit, že sme si potrebovali možno prejsť aj istými vecami v živote.
S: Že proste sa dostať na takú spoločnú cestu a už potom…

A: Čiže každá vo svojom osobnom živote ste niečo prešli a potom vás to tak zblížilo?
S: Hej, hej určite.
P: Šak my sme dokonca obidve z Kanianky, nepoznali sme sa, nič, a…
S: Hej, hej.
P: Takto sme sa stretli.
S: Taká náhoda.
P: Hej, náhoda.
S: Hej, náhoda asi nie.

A: Čo je pre vás hlavnou, resp. trvalou inšpiráciou v žití tohto sna: to sú asi tie zvieratá, že?
S: Hej, určite.
P: A ukázať hlavne, že sa dá aj inak a bez utrpenia, a dá sa spraviť svet krajším.
S: My to staviame na tom etickom a samozrejme, to už sa k tomu pridruží.
P: Aj zdravotné aj duchovné, tak to je neskutočný bonus.
S: Hej, jasné.
A: Aj ja, keď vidím zvieratá, že im je ublížené, alebo zabité pri ceste, tak ma to zasiahne.

A: Máte aj iné sny: ak áno, môžete ich aj povedať ?
P: Len tak si žiť.
S: Hej, len tak si žiť a byť šťastné a myslím, že to nikto nám nemôže zobrať.
P: Úplne konkrétne asi nie, lebo…
S: Ani toto nebol asi náš sen, ale pritom nás to robí šťastnými.
P: Veríme, že keď pôjdeme ako máme ísť.
S: Dobrou cestou.
P: Tak sa pridruží všetko, možno sa ocitneme v situáciách, o ktorých by sme povedali, že sme o nich nesnívali a budú ako sen.

A: Ľudia často hovoria o snoch. Snívajte, plňte si sny, žite sny. Ale čo to vlastne je? Je to nočný sen, alebo je to niečo cez deň – snívanie, vízia. Alebo je to niečo po čom túžim, čo by som chcel? Tam už sú rozdiely, chcieť, túžiť, snívať a nič pre to nerobiť.
P: Ja som práveže vždy mala problém, aj keď sa ma ľudia pýtali: “A čo chceš robiť v živote?”, o čom snívaš, ja som sa vtedy cítila práve až taká prázdna, že bože, ja na to neviem odpovedať, že som nemala nič konkrétne ako zamestnanie, alebo niečo, čo má napĺňať môj život, ale skrátka to len tak prišlo.
A: Čiže hlavný impulz bol film o tých zvieratách.
S: Asi hej, také silné.
P: U mňa to bolo celkom také silné, mám pocit, že ma vtedy úplne rozmrazili, že som netušila, čo sa deje a na druhej strane nechápem, ako som to nemohla vidieť, ale asi som to nechcela vidieť vtedy a bolo to u mňa také silné, že som vedela, že takto žiť nechcem a zo dňa na deň prišla zmena.
S: U mňa to bolo skôr tak postupne.
A: Ja to tiež niekedy riešim to zabíjanie zvierat, ale zase si uvedomím, že čo tí ostatní, čo tak žijú a jedia mäso. Aj prírodné kmene to robia, ale niektoré vzdajú tomu zvieraťu úctu a ono si tým splní účel. Aký máte na toto názor ?
S: Ja toto úplne akceptujem, je to niekoho názor, ale myslím, že veľkochovy nie sú nikoho nejakým životným údelom, že tam to zviera má žiť v zajatí a trpieť.
P: A hlavne je asi rozdiel, že keď u nás je dostupné všetko a je možnosť voľby, tak prečo nezvoliť to lepšie a fakt určite to musí aj na človeku zanechať zlú stopu, keď to zviera žije v takých negatívnych podmienkach, v strachu, v strese a tak, odtrhnuté v podstate od života úplne, prázdny život a človek ktorý to je, tak musí tu negáciu, musí naňho nejak pôsobiť a u nás to určite nie je potreba.
P: Ako niekde v kmeňoch môžno že nemajú možnosť voľby.
S: Presne a čo Eskimáci, tí tam fakt nemajú nič, iba tie ryby, to je samozrejme, tak z nich nejdeme robiť vegánov, ale bežný človek ten si môže vybrať.
P: A čo sa riadi len chuťami.
S: Prízemnými chuťami, s takým sú najväčšie problémy.
A: Každý človek je niekde na tej svojej ceste a niekto ani nemusí dospieť do štádia, že si uvedomí to utrpenie.
S: Presne.
P: Toto sa u nás aj dosť zmenilo, ako sme sa už aj bavili na začiatku, no ja som mala pocit, že som objavila Ameriku a že to musím všetkým povedať a všetci sa zmenia a nedialo sa to, práveže stále som bola v nejakom konflikte a ľudia to odmietajú, tak teraz už viac-menej my si tu takto žijeme a ukazujeme ľudom, že dá sa to aj inak a vidíme práve túto…
S: Nebudem odsudzovať..
P: …super odozvu, že ľudia sa k nám vracajú, že bože, veď to chutí rovnako
S: Podobne…
A: Niektorí ľudia sú takí, že sa v tomto živote ani nemusia, alebo nechcú vyvinúť k ničomu, zotrvajú v tom istom celý život.
P: Nepozerá sa mi na to ľahko, už to tak viac-menej akceptujem, no pri rodine sa na to ťažšie pozerá.
A: To je dobre, že idete príkladom a kto chce, ho nasleduje.
S: A kto chce sa pridá a kto nie, nie.
P: Trvalo to síce dlho, ale…
A: Chápem, mne keď mačku zabilo auto, som to veľmi zle znášala, ešte aj teraz…
P: Šak jasné.
S: Hrozné fakt, ale tak je dobré vedieť, že má človek nejaké emócie a to robí človeka človekom.
S: Je pri vás, aspoň takto, (pochovaná v záhrade pod stromom) to sú také veci, ja si tiež nepamätám také tie negatívne, ťažké, čo emočne ma zasiahnu, tak mám pocit, že ako keby som bola v hmle a potom, spätne keď si na to chcem spomenúť, tak fakt ako na sen.
P: Pritom úplne až tak spätne dajú nejaký význam.

A: Je ešte niečo, čo by ste chceli dodať ?
S: Myslím si, že nič také, ale aby sa každý obrátil do svojho srdca a tam nájde čo ho napĺňa, aj to také vlastné šťastie, pretože šťastie nie sú žiadne veci, to je niečo, čo má človek v sebe a keď na tom pracuje a rozvíja to, tak vtedy sa začnú diať nejaké veci.
A: No a srdce je tá duša.
P: No, tak.
A: Dobre, tak ďakujem.
S: Aj my, bolo to super.

Otázky som mala vopred pripravené – dievčatá ale o nich nevedeli – a hoci som sa ich dosť “držala”, aj tak rozhovor plynul svojím tempom, úplne spontánne sme navzájom reagovali. Bolo nám naozaj príjemne.

A čo hovorí klasik ?

Zmysel snov spočíva nielen v tom, že si ich vyložíme, ale že sa nimi budeme zaoberať, meniť seba a staneme sa tak celistvými. (C.G. Jung : proces individuácie = stať sa samým sebou).

A ja dodávam: Staňme sa tými, čo žijú svoje sny.